11.12.2008
Obec Hažín sa nachádza v Michalovskom okrese, historicky v Užskej župe. V Hažínskom chotári sa nachádzajú
pozostatky po slovanskom sídlisku z 9. – 10. storočia, ako aj po osídlení v 11. – 13. storočí; píše o tom
Ferdinand Uličný v knihe Dejiny osídlenia Užskej župy. Prešov 1995, s. 76. Ďalej píše, že písomne sa prvýkrát obec Hažín spomína v roku 1336 v súvislosti s dedičným majetkom šľachticov z Michaloviec. Hažín vtedy tvorili
dva sídliskové celky, možno aj samostatné dediny s osobitnými názvami Starý Hažín, Veľký Hažín a Malý Hažín.
Predpokladá sa, že pôvodný slovanský názov Gažín má v koreni Gaž a k nemu sa pridala starobylá koncovka ín – Hažín. Táto obec patrila k najstarším sídliskám v okolí, ktoré jestvovali pred 11. storočím. V 12. a 13. storočí obyvatelia Hažína a prípadne aj prisťahovalci vybudovali nové sídlisko i chrám. Najstaršia časť Hažína sa vtedy volala Starý Hažín a nové časti, ktoré vznikli okolo chrámu, sa volali Kostolný Hažín a nová časť bez chrámu
Nekostolný Hažín. Nové časti boli rozsiahlejšie, tie potom pomenovali ako Veľký Hažín a starú časť pomenovali Malý Hažín. Nepozná sa presný dátum zasvätenia chrámu a nezachovali sa o ňom ani správy z 15. a 16. storočia. (Uličný,
F. Tamže s. 76 – 77.) Myslím si, že keby išlo o chrám latinskej, západnej cirkvi, zaiste by správy o ňom boli.
Aj do Hažína sa najprv dostala reformácia a až potom únia; obe tu narobili problémy, ktoré pretrvávajú až do dnešných dní. Do Hažína sa šľachtická zásada reformácie „Čí je majetok, toho je náboženstvo“ dostala z oblasti Šariša a južného Zemplína. Po roku 1584 je dokázané, že aj filiálky Hažín, Čečehov, Zalužice odvádzali platy maďarskému protestantskému kazateľovi do Michaloviec. Kalvínsky kazateľ z Michaloviec bol v roku 1673 odsúdený na galeje, ale bol zachránený. Maďarskí či pomaďarčení šľachtici sa prikláňali viac ku kalvinizmu.
Po roku 1640 v Michalovciach pôsobili jezuiti z Humenného, neskôr z Užhorodu, po roku 1660 to boli františkáni z Humenného. Roku 1691 Hažín do Michaloviec už nepatril (Mišiková, Alena. Rímskokatolícka farnosť a farský
kostol do roku 1848. In Rímskokatolícky kostol Narodenia Panny Márie v Michalovciach. Michalovce. 2007, s. 11-14).
V 15. a 16. storočí sa písali ešte názvy Malý Hažín a Veľký Hažín, ale neskôr už len Hažín, aj keď oba Hažíny boli stredne veľkými dedinami. V 17. storočí oba Hažíny tvorili jednu obec. V 18. storočí tu poddaných ubúdalo.
Neskôr sa tu prisťahovali noví usadlíci, ktorých automaticky považovali za uniatov gréckokatolíkov, ako to v Uhorsku bývalo; doklad o tom pochádza z roku 1751. (Uličný, R. Tamže, s. 78). V tom čase či išlo o uniatov alebo
o neuniatov, východní pravoslávni veriaci boli v Uhorsku považovaní a počítaní za uniatov.
Len ojedinele a málo jednotlivcov, ktorí boli pravoslávni veriaci, v 18. storočí nazývali „greati non unitus“ či „greschis nicht unirte“ alebo „görök nem egysult“, lebo v Uhorsku sa úradne písalo latinsky, nemecky a maďarsky.
Vizitácia mukačevského biskupa v roku 1750 dokazuje, že v Hažíne bol duchovným Vasil Ščavnický vysvätený biskupom Georgiom Blažovským (1738 – 1742); filiálne obce boli Malé a Veľké Zalužice, Lúčky a do spovede
tu bolo 366 veriacich. Postavený tu bol drevený chrám, pokrytý šindľami, posvätený užhorodským arcidekanom Dripakovičom. V chráme boli tri čaše, jedna strieborná a dve cínové, a troje bohoslužobné rúcha. V chráme
bolo čisto. Boli tu všetky bohoslužobné knihy, patrócinium predstavoval sviatok Voznesenia Hospoda nášho
Isusa Christa; chrám mal dva zvony. Duchovný mal pozemky aj na Lučanskom chotári. Cintorín bol ohradený
dreveným plotom. V tom čase tu bolo 37 myropomazaných veriacich z Hažína, Michaloviec, Zalužíc, Čečehova,
Jastrabia, Verbovca, Lúčok a Solnoku a sú uvedení menovite. (Vasil Hadžega.Dodatki k istorii Rusinov i ruskich cerkvej v Užhorodskej župy. In. Naukovyj zbornik tovarišstva „Procvita“. Roč III., 1924, s. 177-179). Je zaujímavé, že tieto dokumenty si niektorí historici vôbec nevšímajú, a tak nemôžu pravdivo opísať historický obraz obce. Podoba
názvu obce Hažín sa ustálila v roku 1920. Ešte v 18. storočí sa uvádza názov obce ako Geszény. Začiatkom 18.
storočia sa útekom poddaných Hažín vyľudnil, a tak v roku 1715 mal Hažín obývaných 11 poddanských domácnosti
v roku 1828 67 domov a 562 obyvateľov. Azda najviac obyvateľov mal Hažín v roku 1910 - 676 obyvateľov. V 19.
storočí žilo v Hažíne 562 obyvateľov. V roku 1970 mal 559 obyvateľov. Počet obyvateľov kolísal, ovplyvnili ho nákazy, ako mor, cholera, ale aj vysťahovalectvo a vojny. Szatmarské biskupstvo uvádza, že latinská, západná farnosť Veľké Zalužice vytvorená ako farnosť latinská v roku 1806 so siedmimi filiálkami mala 780 katolíkov, 1463 uniatov, 172
reformovaných a 53 židov. (Schematizmus Uhorska 1841, s. 923). Uniatske mukačevské biskupstvo uvádza ako farnosť Hažín - Nagy Gezsény; prislúchali tu štyri filiálne obce a samotná obec Hažín - Gézsény , ktorá mala 38
katolíkov, 232 uniatov - gréckokatolíkov, 13 reformovaných a 10 židov. (To bola len samotná obec Hažín). Filiálky Čečehov 227 uniatov, Malé Zalužice 354 uniatov, Veľké Zalužice 343 uniatov, Lúčky 136 uniatov; farnosť mala
spolu 1486 uniatov. (Schema�zmus Uhorska 1841, s. 622). Vidíme, ako tu pred 150 rokmi prevládal východný obrad nad západným, latinským obradom. Aj v tejto obci sa objavujú informácie a písomné správy pri delení majetkov, kúpy alebo predaja majetkov; nemožno ich však považovať za dátumy vzniku obcí, tie sú zvyčajne
omnoho staršie. Niektorí vlastníci obce používali aj názov obce v prídomku – Ján z Hažína. Ján z Hažína vlastnil pravdepodobne časť v Kostolnom Hažíne a mal tu postavenú aj kúriu. V spoločnosti mal významné
postavenie – bol kráľovským človekom, t.j. osobitným zástupcom kráľovského súdu. Vybavoval predvolania na súd a rôzne iné súdne či právne úkony.
Obyvatelia Hažína sa zaoberali predovšetkým roľníctvom, poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Pôda bola však bahnitá a zalesnená, a tak ich stálo nemálo námahy a úsilia zmeniť ju na úrodnú pôdu. Nie všetka úroda patrila roľníkovi, pretože každú desiatu čiastku odovzdával cirkevnému vyberačovi a každú desiatu zemepánovi. Okrem toho
musel ešte pracovať na panskom a poskytovať rôzne služby zemepánovi. Takmer všetci poddaní museli platiť aj celokrajinskú daň kráľovi. Aj táto obec patrí k tým, kde žijú veriaci rôzneho náboženstva. Žili a žijú tu pravoslávni,
gréckokatolíci, rímskokatolíci, luteráni, kalvíni a židia. Aj tu o náboženstve rozhodovali zemepáni podľa hesla, koho je moc, toho je aj náboženstvo. Málo bolo takých, ktorí tolerovali vierovyznanie. Až reformy panovníka Jozefa II. viedli k náboženskej slobode, ľudia sa mohli slobodne rozhodnúť, v ktorej viere budú žiť a vyznávať ju. Tieto zmeny prispeli
k tomu, že v Uhorsku sa vytvorilo nábožensky tolerantné prostredie, ktoré okrem iného poskytlo vhodné podmienky na hromadný príchod židovského obyvateľstva k nám. Tak sa dostali židia aj do Hažína začiatkom 19. storočia a žili tu pod ochrannými krídlami grófa Sztaraja. Ich hlavným zamestnaním bol obchod, krčmárstvo, podomový obchod a gazdovanie. Neskôr sa sťahovali do väčších centier so silnými komunitami. Z obce sa definitívne vytratili z vysťahovalectvom a deportáciou počas druhej svetovej vojny. Matriky sú tu od roku 1807. (Matriky na Slovensku. Bra�slava, 1982, s. 414). Od tej doby tu už pôsobia uniatski duchovní, počnúc Ladislavom Danielovičom. (Schematizmus prešovský z r. 1948). Bohoslužobné knihy tu boli všetky ešte v 70. rokoch minulého storočia. Zachoval sa Apoštol vydaný v Ľvove v r. roku 1639, v typografii Michaila Sliosku. Tlač je dvojfarebná, kniha obsahuje ilustrácie, chýba jej titulný list, kolofón a zadné listy. Je to vzácna kniha, ktorá pochádza z čias pred užhorodskou úniou. Ďalšou vzácnou knihou je Apoštol vydaný v Ľvove v r. 1714 v typografii Bratstva; obsahuje 243 listov s ilustráciami. Ďalšou vzácnou je kniha Triod kvetná vydaná v Kyjeve v r. 1724, v typografii Pečerskej Lavry; tlač je dvojfarebná, obsahuje 510 listov. Vzácny je Leiturgiaron, ili služebnik vydaný v Počajeve v r. 1765, v typografii Lavry; listy z knihy vypadávajú. V obci podľa posledného sčítania ľudu v roku 2001 žije 104 pravoslávnych, 121 rgéckokatolíkov, 150 rímskokatolíkov, 28 reformovaných a 6 evanjelikov. V minulosti tu bola pravoslávna farnosť – parochia antiqua, pôsobili tu duchovní, ktorých mená poznáme: Simeon, Daniel Kosť, Ján Radvanský (1701), Vasil Ščavnický (1749) a od roku 1950 tu pôsobili títo pravoslávni duchovní: Andrej Tóth (1925-1958), ktorý v roku 1950 prešiel s celou farnosťou do pravoslávnej Cirkvi; bola to najlepšie konsolidovaná farnosť v michalovskej eparchii. Andrej Tóth sa stal aj misijným predsedom pri michalovskom biskupstve. Ján Choma tu postavil novú farskú budovu; ďalej to boli Juraj Koco, Svätoslav Holonič, Mikuláš Sedlický, ktorý tu postavil nový pravoslávny chrám. Pravoslávni duchovní tu zanechali po sebe misijnú prácu; dodnes tu žijú pravoslávni veriaci, ktorí postavili tento chrám. Začali ho stavať spolu s duchovným prot. Mikulášom Sedlickým v jubilejnom roku 2000. Teraz tu pôsobí pravoslávny duchovný Vasil Kuzmyk. Zaujímavé bude porovnať minulosť so súčasnosťou. Gréckokatolíci a pravoslávni dnes tvoria počet 711, za 53 rokov je ich o 782 menej. Kam sa podeli? Sú v západnej latinskej cirkvi.
Keď sa dnes pozeráme do Schematizmu Uhorska z roku 1841, s. 923 – 926 zistíme, že na každej latinskej farnos� v okolí Hažína bolo oveľa viac veriacich východnej cirkvi s východným slovanským obradom ako veriacich západnej, latinskej cirkvi so západným latinským obradom. Farnosť Veľké Zalužice bola založená v roku 1806 po vzniku Košického biskupstva a celá farnosť mala 730 katolíkov, 1463 gréckokatolíkov, 172 kalvínov a 53 židov. Senné, stará farnosť a celá farnosť mala 1704 katolíkov, 2177 gréckokatolíkov, 35 evanjelikov, 1116 kalvínov a 310 židov.
Tibava (Par. Fuit jam 1332, 1750 rest.) - celá farnosť mala 2165 katolíkov, 8059 gréckokatolíkov, 28 evanjelikov, 1084 reformovaných a 1061 židov. Dnes je tu, podobne ako aj inde na Slovensku, opačná situácia - vo väčšine je západná latinská cirkev so západným obradom. Jezuiti, františkáni, dominikáni a iné rehole západnej cirkvi, rekatolicizácia, únia a šľachta s latinským západným obradom a s heslom: koho je moc, toho je aj náboženstvo, tu v minulosti urobili svoje. Spoločne, počas stáročí splnili svoje plány prevodu veriacich východného obradu do latinskej západnej Cirkvi. Od roku 1950 do roku 1990 sa bohoslužby pravoslávnych veriacich konali v chráme, ktorý
bol postavený v roku 1786 na mieste pôvodného rímskokatolíckeho chrámu. Uvádza to F. Uličný v knihe Dejiny osídlenia Užskej župy, ale ja si myslím, že to mohlo byť najskôr na mieste, kde stál drevený chrám, ktorý bol
pravoslávny a stál tu už počas návštevy uniatskeho biskupa Michaela M. Olšavského z Mukačeva v roku 1750. Západná latinská cirkev a latinskí šľachtici, zemepáni by neboli dovolili, aby na mieste katolíckeho, latinského chrámu postavili východný uniatsky chrám. To vonkoncom nie. Tento murovaný chrám používali od roku 1968 spoločne aj pravoslávni s miestnymi gréckokatolíckymi veriacimi. Z tohto chrámu boli pravoslávni veriaci na Paschu, Vzkriesenie v roku 1990 gréckokatolíckymi veriacimi vymknutí. Gréckokatolícki veriaci nesúhlasili,
aby sa aj naďalej slúžili bohoslužby oboch cirkví v jednom chráme. To bola pre pravoslávnych veriacich nová skúška viery. Veľmi rušno bolo na tejto farnosti aj v roku 1968. Vo filiálnej obci Malé Zalužice pri preberaní chrámu bola
preliata krv pravoslávnych veriacich; viacerí pravoslávni veriaci boli zranení pri násilnom zaberaní ich chrámu. Muselo sa nájsť riešenie, kde sa budú v Hažíne vykonávať bohoslužby. Pravoslávne bohoslužby sa vykonávali až do
októbra roku 1992 v miestnej fare, ktorú si veriaci postavili po roku 1950. Aby sa situácia vyriešila, bol odkúpený pozemok od rodiny Husárovej spolu s domom, v ktorom boli zriadené náhradné bohoslužobné priestory. Na tomto pozemku stáli predtým domy rodiny Činčarovej a Ferencovej. Rekonštruovanie a zariadenie týchto náhradných bohoslužobných priestorov bolo svojpomocne dokončené a 18. 10. 1992 sa konala ich posviacka.
Ale aj náhradné bohoslužobné priestory boli nedostačujúce, a tak sa pravoslávni veriaci rozhodli postaviť nový
chrám. Hlavným projek t antom bola Ing. arch. Zlatica Mojžíšková, zodpovedným projek t antom bol Ing. Miroslav
Kic. S výstavbou chrámu začali 26. augusta 1999 v čase pôsobenia prot. Mikuláša Sedlického, ktorý bol hlavným organizátorom výstavby nového chrámu v Hažíne. Posvätenie základného kameňa vykonal v roku 2000 Jeho
Preosvietenosť Ján, biskup michalovský, za spoluslúženia duchovenstva michalovskej eparchie a účasti veriacich z michalovskej eparchie. Hrubá stavba, krov a zastrešenie chrámu bolo dokončené v roku 2001. Ďalších
päť rokov veriaci pod vedením duchovného otca Mikuláša Sedlického pokračovali vo výstavbe svojpomocne. Na výstavbu prispeli aj pravoslávni veriaci z iných farnosti formou zbierok, ktoré sa organizovali na tento účel.
Prvá bohoslužba v novom chráme sa konala 9. apríla 2006 na Kvetnú nedeľu. V nedeľu 19. októbra chrám v Hažíne posvätil Preosvietený Juraj, biskup michalovský, za asistencie devätnástich pravoslávnych duchovných, bohoslovcov, veriacich a dobrodincov. Počas slávnostnej svätej liturgie biskup Juraj vysvätil aj nového diakona. Kázal biskup Juraj. Na posviacke sa zúčastnil aj duchovný Rímskokatolíckej cirkvi zo Zalužíc, duchovný
Gréckokatolíckej cirkvi zo Zalužíc, farárka Reformovanej cirkvi z Lúčok a starostka obce Ing. Marianna Šimková, ktorá hostí privítala. Počasie tejto slávnosti prialo. Radovali sa nielen hažínski veriaci, ale radujeme sa spolu s nimi
aj my všetci, celá pravoslávna Cirkev, že aj tu budú mať pravoslávni veriaci svoj dôstojný stánok Boží.
Hovorí sa, že človek sa z Božej vôle rodí, pracuje na svoj i osoh ostatných, no nakoniec skladá Bohu účet za svoj prežitý život. Každý človek však po sebe niečo zanecháva. Dnešní pravoslávni veriaci v Hažíne s duchovným prot.
Mikulášom Sedlickým po sebe zanechávajú pekný duchovný pomník, nový pravoslávny chrám Narodenia Presvätej Bohorodičky, a túto skutočnosť zapisuje história pravoslávnej farnosti v Hažíne. V roku 2006 si obyvatelia Hažína pripomenuli 670. výročie prvej písomnej zmienky o obci, ale Hažín je oveľa starší. Obyvatelia obce mali vždy na
zreteli, že pracujú pre svojich potomkov, pre krajší zajtrajšok a pre budúcnosť pozemskú aj večnú. Pravoslávni veriaci si toho boli vedomí v minulosti a sú si toho vedomí aj dnes.
Prot. ThDr. Štefan Horkaj
